Dobrodružstvo v Indii sme ukončili v juhovýchodne položenom meste Cochin (Kochi), keďže odtiaľ nás čakal let do Thajska. Pôvodne sme plánovali precestovať viacero miest po ceste na juh, no zistili sme, že tam toho nie je až toľko na pozeranie, navyše na Vianoce sme chceli byť v kľude, bez zhonu a verejnej dopravy. 

Z Goi do Cochin to trvalo približne 13 hodín vlakom, ktorý bol na(ne)šťastie klimatizovaný, s lôžkami na spanie. Tentokrát sa mi však nezdal tak pohodlný. Možnože to bolo tým, že sme nastupovali v noci (samozrejme opäť s hodiným meškaním), väčsina cestujúcich už spalo a na prvý pohľad to tam pôsobilo ako v koncentračnom tábore. Ťažko sa zaspáva v skliesnenom priestore, pól metra od chrápajúceho inda, mrznúc vďaka klíme pod zapáchajúcou prikrývkou. Aj toto je však India, takže nebolo na výber.  

V Cochin nás čakalo 5 nocí a stavili sme to opäť na ubytovanie v Homestay (keďže ceny sú o dosť prívetivejšie a hostitelia sú väčšinou veľmi milí, zvyknutí na turistov a ochotní pomôcť s čím sa dá). Dostali sme dokonca domáce raňajky (lacno), indické či kontinentálne. Zvláštne bolo iba to, keď nad nami hotiteľka pri jedení doslova stála po celý čas, z blízka nás sledovala a radila ako nakombinovať to-ktoré sústo. Hostitelia boli inak skvelí, turistické informácie sme dostali ako na zlatom podnose (i keď ich nebolo zase toľko veľa). 

Po jeden a pól dni sme prakticky nemali čo robiť, prechodili sme celé "centrum", videli sme holandský cintorín a palac, Santa Cruz baziliku, Indo-portugalské múzeum vrátane utajeného objavu pozostatkov múru predmestia (fort cochin). S našim štastím synagoga bola zatvorena a do jaïn chrámu nás nepustili, lebo nie sme vyznávači jaïn (ako to mohli vediet?!). Pláž, v ktoru sme tak velmi dufali, bola sklamanie keďže vyzerala ako smetisko. Po tomto pohľade ma prešla chuť na krevety a kalamáre , ktoré pravdepodobne spôsobili moje zdravotné ťažkosti (v kombinácii s nechutnou majonézou to bol fakt humáč- opäť "dobrý" výber). Zaujímavé bolo kathakali divadlo. Hodinu a pól v predstihu sme mali možnosť sledovať make-up procedúry hercov a ďalšiu hodinu trvalo predstavenie, ktoré bolo bez slov a malo stvárňovať akýsi príbeh bojovníka a bohov... bolo to zaujímavé aj napriek tomu, že som väčsine ich posunkov nerozumela. 

Po celý čas bolo veľmi teplo, povedala by som, že až príliš. Bez klímy a ventilátora na izbe by sme sa len ťažko zaobišli.

Prekvapením pre nás bolo, že na juhu indie je pomerne veľké množstvo kresťanov. Celé mesto bolo doslova vysvietené vo vianočnej výzdobe, i hostitelia boli väčšinou veriaci. Napriek tomu sme na Vianoce nepodnikli nič špeciálne a zvolili sme celodenné leňošenie. 

Po necelých troch týždňoch sme boli celkom naklonený predstave, že opúšťame Indiu. Popravde už máme dosť indického jedla a otravných thuk-thuk vodičov. Som si istá, že s odstupom času si opäť vychutnáme masalu a tandori, no v tejto chvíli sa už nevieme dočkať Thajska. 

 Samozrejme ako stále, ani v tomto prípade by to nemohlo byť bez komplikácii. Poslednú noc sme rezervovali hotel pri letisku aby sme stihli načas skorý ranný let. Nedali sme sa znechutiť ani budíčkom o 5tej ráno, ani 2km kráčaním s ťažkým batohom. Keď sme však dorazili na letisko a oznámili nám, že let presunuli na 5 poobede, skoro nás porazilo. Ostávalo nám 12 hodín v reštauráciách, zrušiť booking v Krabi, a modliť sa, aby sme stihli autobus a ferry na Koh Phangan, ktoré už boli zaplatené. Čerešnička na torte- 7 hodín prestup v Kuala Lumpur na pohodlnej dlážke letiska. Príchod do Thajska bude opäť skúškou - bez internetu, mobilu a pravdepodobne v daždi. Hurá :D 

Čo sa týka Indie celkovo, myslím, že sme si to užili. Prvé dni boli náročné, no keď sme sa konečne zorientovali, bolo jednoduchšie zamerať sa na pozitíva, pekné miesta a priateľských indov. Dalo by sa povedať, že s lepšou organizáciou by to bolo celé o čosi pohodlnejšie a o dosť by sme ušetrili, učíme sa však na vlastných chybách. Určite sa do Indie ešte raz chceme pozrieť, tento krát na sever, severo-východ a určite späť do Goi...